Naši klienti sa nás často pýtajú, kde je „hranica“ ich dôkazného bremena, čo všetko musia preukazovať, prečo a či daňový úrad neprekračuje svoje právomoci.

V prvom rade je dôležité povedať, že v rámci daňovej kontroly  DPH leží dôkazné bremeno primárne na daňovom subjekte. Daňový subjekt je totiž povinný uniesť svoje dôkazné bremeno, teda preukázať daňovému úradu, že si DPH z faktúr od svojich dodávateľov odpočítal oprávnene, resp. že si vrátenie svojej DPH nárokuje oprávnene.

Je povinnosťou daňového subjektu preukázať správcovi dane, že splnil všetky hmotnoprávne, formálne a materiálne podmienky priznania práva na odpočítanie DPH, alternatívne oslobodenia od DPH.

Hmotnoprávne podmienky znamenajú, že daňový subjekt musí byť zdaniteľnou osobou, pričom tovar a služby mu musí dodať, resp. poskytnúť iná zdaniteľná osoba a tieto dotknuté tovary a služby musí ďalej použiť na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Jednoducho povedané, tovary a služby ako zdaniteľné plnenia musí daňový subjekt prijať od inej zdaniteľnej osoby a v súvislosti so svojim podnikaním ich ďalej dodať.

Formálne podmienky sú najmä náležitosti faktúry ako daňového dokladu, doklady súvisiace so zdaniteľným obchodom a iné.

Materiálnou podmienkou je to, aby formálne doklady (faktúry, dodacie listy atď.) boli odrazom reálneho plnenia. To znamená, že musia preukazovať reálne zdaniteľné plnenie, teda reálne dodanie tovaru, resp. poskytnutie služieb. Ako uvádza Najvyšší správny súd SR, materiálna podmienka sa v zásade týka iba obchodného vzťahu medzi dodávateľom – daňovým subjektom a odberateľom daňového subjektu (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 3 Sžfk 15/2020).

Daňový subjekt realizuje svoje dôkazné bremeno takým spôsobom, že riadne vyplní daňové priznanie a predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré musí podľa právnych predpisov viesť. Tým si splní svoju povinnosť tvrdiť a svoju dôkaznú povinnosť.

Úlohou daňového úraduje následne verifikovať jednotlivé podmienky a skutočnosti, ktoré daňový subjekt deklaruje. Ak má správca dane pochybnosti o dodávkach tovarov a služieb, leží na ňom dôkazné bremeno, aby svoje pochybnosti  preukázal. Správca dane teda musí uviesť relevantné pochybnosti o pravdivosti alebo hodnovernosti písomných dokladov predložených daňovým subjektom. Nemôže ísť len akékoľvek pochybnosti, ale tieto musia byť zdôvodnené a mať oporu vo vykonanom dokazovaní a v administratívnom spise.

Tento postup správca dane realizuje podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, a to kvalifikovanou a zdôvodnenou výzvou na odstránenie pochybností. Len realizáciou tohto postupu môže dôjsť k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane späť na daňový subjekt. (rozsudok Najvyšší správny súd SR, sp. zn. 1Sžfk/10/2020).

Aby správca dane uniesol svoje dôkazné bremeno musí identifikovať konkrétne skutočnosti, ktoré objektívne vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach a dôkazoch daňového subjektu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 10Sžfk/1/2021 ako aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 8Afs/40/2011).

V prípade, ak správca dane unesie svoje dôkazné bremeno, je opäť na daňovom subjekte, aby preukázal svoje tvrdenia a podmienky priznania práva na odpočítanie DPH. Pričom daňový subjekt spravidla používa iné dôkazy ako tie, ktoré už správcovi dane predložil.

Dôkazné bremeno v daňovej kontrole sa teda takpovediac prelieva z daňového subjektu na správcu dane a prípadne späť na daňový subjekt atď.

Častokrát sa však stretávame s tým, že správca dane síce formálne deklaruje postup podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ale jeho pochybnosti nie sú relevantné, konkrétne a nedokážu objektívne spochybniť tvrdenia a dôkazy daňového subjektu.

V takom prípade teda nedôjde k prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt a správca dane by preto mal daňovému subjektu priznať právo na odpočítanie DPH. Napriek tomu sa stále stretávame s tým, že správca dane neprizná daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH.